Stratená krajina - Rastislav Biarinec

Trvanie výstavy: 23. 8. 2026 – 6. 9. 2026

Miesto: Slanický ostrov umenia

Kurátor: Mgr. Michal Čajka, PhD.

Termín vernisáže: 23. augusta 2026

Návštevníci Slanického ostrova umenia môžu v rámci 4. ročníka Festivalu súčasného vizuálneho umenia vidieť dielo Stratená krajina od slovenského sochára Rastislava Biarinca.

Stratená krajina

Koncept „stratenej krajiny“ je pre R. Biarinca vyjadrením jeho osobného vzťahu k prírodnému prostrediu, v ktorom sa pohybuje. Krajinu vníma ako komplexné umelecké dielo – environment, ktoré pozoruje, navštevuje a spoznáva. Zážitky z priameho pozorovania analyzuje, podrobuje rozsiahlemu výskumu, pri ktorom využíva rôzne druhy prameňov prírodovednej, kulturologickej a historickej povahy. Súčasťou jeho mentálneho procesu porovnávania s minulosťou sú unikátne fotografie Karola Plicku, Martina Martinčeka a Pavla Socháňa, ktoré zachytávajú krajinu v akomsi výtvarne čistom „ideálnom“ stave. V rámci neho citlivo vníma estetické kvality pôvodnej krajiny, ktorá vznikla v súznení človeka a prírody, architektúry, reliéfu a biodiverzity. V tomto kontexte sú pre umelca osobitne príťažlivé horské hole, ktoré sa viažu na kopaničiarske, resp. roztrúsené ľudské obydlia. Odlesnená krajina, starostlivo obrábaná a udržiavaná, bola v minulosti v tomto prostredí dominantnou. 

Veľké spoločenské a hospodárske zmeny v posledných desaťročiach výrazne zmenili charakter hôľnej krajiny. Bývalé odlesnené územia zarástli a krajina sa tak nenávratne zmenila. Prirodzeným dôsledkom týchto procesov bolo nastolenie otázok týkajúcich sa optimálneho spôsobu, ako pristupovať k týmto zmenám z hľadiska ochrany prírody. Biarinec však vníma problematiku aj z estetického hľadiska, chce sa o krajinu starať podľa vizuálnych výtvarných preferencií. Vyjadruje nostalgiu za „pôvodným“ stavom, ktorý vníma ako ten usporiadaný, harmonický a vizuálne príťažlivý v príkrom kontraste so súčasným neporiadkom a disharmóniou, ktoré zabíjajú pôvodnú vizualitu. Jedným zo symbolov, akýmsi zhmotnením pôvodných hospodárskych prístupov ku krajine, sa stali „ostrvy“ – drevené tyče, na ktorých sa sušilo seno a ktoré pokrývali krajinu, ako o tom svedčia spomenuté čiernobiele fotografie. Biarinec ich nahrádza novotvarmi, ktoré umiestňuje na pre ich prvotnú funkciu neprirodzené miesta – v galerijnom priestore či na vodnú hladinu. Tým chce problém otvoriť pre divákov. Podobne ako hôľne krajiny aj krajina, ktorú zatopila Oravská priehrada, je už historickou kategóriou. Ich pôvodný charakter definitívne zanikol a stal sa priestorom pre umeleckú reflexiu.